Blok Laca Novomeského

Laco Novomeský

Smutný deň

Prší a prší v dlhých bajonetoch,
pod akými ma viedli žandári:
takýto deň je smutný bezútěšne
ako ten prvý v žaláři,

v ktorom som trčal s ostrihanou hlavou,
vytriasal z vrecák trochu tabaku,
aby tak som si chvil´u rozjasňoval.

Aj dohánové slnce lezie z oblaku.

 

Laco Novomeský

Nohami hore

Baletky výbuchov po svete rozvojnenom
po hlavách tancujú,
po hlavách;
ich sukne zhŕnajú sa v spŕškach strašlivých.

To je tá ruža temných lupení
na vyschlej hrudi starej Európy,
fontána, ktorá z ohňov pramení
a mrazom padá na hromadné hroby.

Je to jej tanec, vyschlej Európy,
ten tanec po hlavách,
jej hudby obrátenej, prevrátených slov,
zvrátených myslí, prekotených snov,
ten tanec po hlavách,
nohami hore.

 

Laco Novomeský

Slovenská jar

Pruh pol´a preoral, a to je jeho múdrosť,
stratený refrén našej rozrušenej drámy;
len on ju dohrá z nás, len on z nás ukloní sa,
skromne a slávnostne jak steblá nad zrnami.

Národy klesli v prach a ríše zrútili sa,
on, ako podmanitel´ , nad brázdami chodí,
po hrsti seje hrsť, a to je jeho múdrosť,
že semä zasiate zas vzklíči do úrody.

 

Laco Novomeský

Neskutočný hostinec

Sme v malom hostinci, v nedel´u predpoludním,
v tom – u nás na rohu – keď eště nik v ňom nie je,
tu, pod stromami prevrátených fliaš
na obrus kvetovaný.

A pozri, hl´a , aj okno rozbité
v tých prasklých vláknach jemnej pavučiny;
nohy múch lapených v nich visia čínskym písmom,
ktoré nerozumiem.

Krčmárka – jak by nie? – má plné ruky práce,
poznám ju po zástere:
biela hmla mihoce sa v l´ahostejnom slnku,
drozd v čiernom fraku ma v nej obskakuje;
ach, nikdy nie sme sami
v samote s predstavami,
v pustine nájdu krčmu pre tuláka.

„Pán hlavný, platiť!“
„Na obed som mal plný tanier slnka
a večer Mliečnu dráhu.“

 

Laco Novomeský

Z nečasu

Je čas, keď nečas zákerný
bodákom do slov bodá bodku,
zababušiť sa do zámotku
myšlienok, predstáv nádherných

a nádejí a pohnutí;
pomyslieť tak, len jedným okom
na varovanie pod oblokom
„Opasno van sa nagnuti“

a pl´uvnút naň! I do dlaní
a nad nástupom novej smeny
zamávať časom vyčasení
rozkrídlenými krídlami.

V čase, keď nečas zákerný
do polslov bodal bod a bodky,
zmĺkol a ukryl podobrotky
v myšlienkach zväzok nádherných

nádejí, predstáv presmelých
a zavalil ho činom plachým,
keď bez ohl´ahu na nástrahy
nastavil kroky meteli

sám seba podať na dlani.
A do nástupu novej smeny
z nečasu do čias vyčasení
doterigal se zmáčaný.

Bol čas, keď nečas zákerný
naberal slová na bodáky.
Bol majster, menom Mnohoraký,
který doň s hlasom nádherným

vstupoval ako do chrámu
a dul a skučal. Jeho rýmy
prekvílili kvil´ meluzíny
a kontrovali orkánu.

Po čase dúchal do dlaní
a pri stokrokoch novej smeny,
po nečase, v čas vyčasený
znel slávnostne jak organy.

V čas, keď sa nečas zákerný
zastrájal do slov bodnúť bodku,
nevedel skryť sa do zámotku
myšlienok, predstáv nádherných

a nádejí a pohnutí,
lebo tie se slovami, scela
telami boli z jeho tela
a krv a smer a osudy.

A po nečase, v odmäku
našla ho ležať nová smena.
Na hrudi mal v čas vyčasenia
bod. Bodku z jeho bodáku.

 

Laco Novomeský

Pošušky

-Bolelo?
-Bože moj, nuž bolelo, a ako!
A dnes už ani neviem, čo bolelo viacej,
či nehorázných klebiet popustené liace,
otupné hore-dole kalužou i mlákom,
pohoria ponížení, urážok a hlad,
či smútok po všetkom, čo som mal kedy rád.

-Tak sklamali ťa sny?!
Bŕŕ, to sú plané slová!
Len zlé, len zlé sa meria iba bolesťami.
A nech aj tak sa stalo, jak sa stalo s nami,
tam, kde sme začínali, začal by som znova
a rád. Jak vedec hľadajúci svoje bacily,
ktoré ho zabili.

 

Laco Novomeský

Oblomov vo väzení

Tú mačku v dyme cigarety
každý hluk ticha vyplaší.
– Nech ťa tu nikto nevysliedi,
za dvermi stoja vartáši.

Až kroky stíchnu – cici, cici,
poď si mi sadnúť do lona.
A jedna cela vo väznici
vzdialeným svetom zavonia.

Tým, ktorý neraz zjavil sa mi
v mnohafarebnom zázraku,
keď váľal som sa na diváni
a dým nado mnou v oblaku.

A mačka v oddanosti nemej
šedivým hlasom zapredie
o bielej izbe zadymenej,
o poetickom pohľade,

v ktorom akoby preschoval si
život svoj obraz storaký.

A rozvalený na galalci
prekúzlil mačku na mraky.

 

Laco Novomeský

Do pamätníka

Tisíce rán sa vo mne rozbolelo,
vám zase z mojej choroby je úzko.
Sedíme spolu, tretí medzi nami:
horkosť zúfalá.

Však predsa
kút šťastia nášho nech je rozostlaný,
prijmeme nové uzmierenie sväté.

Ja vybláznim ju v pitkách veselých,
vy ju zas vyplačete.

 

Laco Novomeský

Kresba z výletu

Zvetraný hrad sa nudí nad poľami
ako my pod ním na výlete v lese;
už nechodí tu krásna biela pani
a rytier z cudzích krajov ju už neunesie.

Už dávno, dávno stratil na význame,
už možno tade chodiť v uzmierení,
inak se vládne, iné vlády máme,
žoldnieri neútočia v ťažkom obrnení.

Na hradnej bašte vetrisko si píska
a strielňami sa díva do záhuby.
Nie prvý dívám sa na rumoviská
a vidím staré pokazené zuby.

 

Laco Novomeský

Jubilejná

Načo by ste tu boli vy a papierový ubrus
na tácni s kávou v prima restaurante,
alebo iný papier, inde, hoci na kolene,
patentná ceruzka a život – páni, to sú veci! –
otázky nástojčivé: čo to je? v čom to väzí?
a slovo do bitky a srdce na jazyku,
načo by ste tu boli?

keby vám jubileá v hrdlách ovenčených tribún,
po pánty roztvorené ústa ampliónov,
alebo, povedzme, i táto báseň nad pomníkom
hrdosti našej,
že i náš cit a myseľ mali členské miesta
v Súbore tvorivosti národov, keby vám povedali skrátka:
príklad nad príkladmi,
ich cestou kráčejte a konajte jak ony;
načo by ste tu boli?

keby sa malo len tak,
povedať povedané,
pojedať pojedané,
keby se tak nemalo, jak vám zobák rástol?

A tak ich nasledujte!
Nech sú vám vzorom, vzorným vzorom v tom,
že boli iní, že boli celkom iní jak tí pred nimi.

Vždy budú naši tým, že boli takí
otcovia naši vzorní, vzdorní dedovia.

 

Laco Novomeský

Sláva

Až čitateľ si urve polhodinku tichú
z virvaru lopotenia, tvŕdze, bied a psot
a čo len vydýchne, kým číta jeho knihu
v porozumení pre život;

až starec v rozpomienkach na pár jeho veršov
na detstvo spomenie si v letnej zeleni
a bude – požehnaný touto chvíľou sviežou –
so životom i smrťou zmierený;

až vľúdna jeho strofa skrytá do pamäti
v samotách zamúraných väzňa osmelí
a on sa nahlas zvíta s muchou, ktorá vletí
v pochabej bezstarosti k nemu do cely;

až stará pobehlica na hruď úbohučkú
ukryje s jeho básnou papier zhúžvaný
a povie pre rozpaky: – Ľala, bielorúčku,
pre nás sa pohoršil, kým iní nad nami;

až v chvíli, v ktorej ťažko hľadajú sa slová,

 

zaskvie sa v plnom zmysle jeho dnejveršie,
keď on ho šeptne jej a eště raz a znova
do minút, o ktorých sa často nepíše;

až by snád ešte menej, ešte stokrát menej
zjavili jeho básne v mocnej presile,
nad jeho pamätník niet sochy ovenčenej!


A bronz si može ostať v úzkom profile!

 

Laco Novomeský

Večer

Ani ju čítat neviem, už ju viem nazpamäť,
tú tesknú knižku básní.

Podaj mi ruku ešte, povedz mi dobrú noc
a zhasni.

Prižmúrim oči vo tme, aby som lepšie videl
podobu sveta i obraz jeho jasný,

a odriekam si bez slov, bez litier
za knižku teskných básní.

 

Laco Novomeský

V. I. L.

Pri jeho myšlienke, jak Nevský prospekt priamej,
myslite na Smoľnyj,
na smolný veniec, ktorý histórie
podpálil z toľkých strán.

Mýlil sa Karol Marx:
mátoho obchádza,
obchádza svetadiely
a kráča obutá a kráča bosonohá
sedemmíľovým krokom jeho perspektív.

Na čo sa spoliehajú? Že už nie sú takí?
Prejde čas,
i mašina sa naučí, že 2 + 2 = 4,
no oni zanovito: svieca stearínová.

Nech robia čo robia!
Z popola popolníka po poradách panských,
z popola Portsaidov, páni, tých Pompejí!
– Nu tak čtož? – pýtajú sa
pichľavé jeho oči.

Umrel. A nevstal z mŕtvych.
Lež pozri na planétu:
je myšlienka, je cieľ,
je zákon. Áno, zákon.
A ten je taký.

Slovenské národné povstanie … dalo svetu na vedomie našu novú históriu. Nám zasa dalo nové historické vedomie. To ozaj nie je málo. Poznamenajme ešte, že v jeho videní a jeho podaní zjavujú sa prítomným a budúcim generáciám v novom a neporovnateľne žiarivejšom svetle ako kedy v minulosti i pozitívne stránky tých dejov, ktoré tvorili naše historické vedomie do povstania. Jemu bolo určené a jedine ono bolo schopné očistiť ich od znehodnocujících a mylných postulátov tým, že mladá proletárska trieda, ktorá niesla na svojich pleciach najväčšiu ťarchu povstania, a jej politická avantgarda vedeli pristúpiť k slovenskej národnej otázke už nie ako k jedinej otázke osebe

samej, ale ako k jednej z viacerých, dokonca takých , ktoré majú eminentne medzinárodný charakter a majú internacionálnu platnosť. Slovenský národný záujem – podtrhuje povstanie v našom historickom vedomí – rieši sa v boji za pokrok, demokraciu, po boku revolucií, za socializmus. Nikdy nie v rozpore s týmito úsiliami a už naskrze nie proti nim.

Laco Novomeský

 

Laco Novomeský

Balada o štěstí

Slepý mak v lícach kryla,
nevädzu v očiach mala.

A kým svet nepoznala,
nad dvere zavesila
železnú podkovu šťastia.

Mráz letné kvety skosí.

Železné šťastie spadlo z kopýt koní,
lež nad ten kosáčik se nenakloní,
lebo už pod očami nosí
zelenú podkovu šťastia.

 

Laco Novomeský

Dve balady

Najprv sa zvony rozbrechali
a potom z hrudy nazrel rov.

Baladu píše úrad štatistický
o smrti haviarov.

Na život živí nesmú myslieť,
mŕtve sú rady pohárov.

Baladu píše krčmár Rosenzweiger
o žití haviarov.

 

Laco Novomeský

Mladosť

Zo sveta mnoho nepozná,
keď chlapec 20 rokov má.

A celý svet je pred ním záhadou,
fakt žitia zná len z filmu snov.

Chce skmásať zvodné Evy jablká,
zobjíme to, čo sa mu ponúka.

Chce počuť život, ako znie,
chce ochutnávať víno Champagne.

I oheň chce znať z dievčich tiel,
tiel – lebo k duši neprišiel.

Život kladie rumeň líc
a výsmech bielym izbám nemocníc.

Lebo svet nikdy, nikdy nepozná,
keď chlapec 20 rokov má.

 

Laco Novomeský

Cesta

Vlak stráca lesklé koľaje.
Koľají lesk sa v svetle slnka tratí.

Kto nájde veci stratené?
A kto ich zase vrátí?

Vlak stráca dym a čiernu noc,
v okno sa modré nebo vpína …

Vlak stratil v diaľke rovinu,
stratila matka syna.

 

Laco Novomeský

Obyčajné verše

Koho sa spýtať? Svätých v orloji,
koľko je hodín asi?
Hľa, babie leto blúdi po kraji.
Jak šedivejú časy!

Akýsi básnik hľadal v nich
neznámu, novú pieseň.
Zožltli listy nespísaných knih.
To je už jeseň?

A vtáci večne túlaví
nastavia vetrom prsia,
bez stesku v hrudi, ihraví
do sveta vracajú sa.

Radosť jak z prvých dlhých nohavíc
víta ich nový príchod sivý.
Ach, čo má viacej strastiplných kríz,
nemoc či recidívy?

 

Laco Novomeský

Smrť na stanici

Bol taký zvláštny chlapec bledolíci,
divné mal oči , podivné mal sny.

Had sa mu zjavil v klzkej koľajnici
a umrel uhryznutý diaľkami.